Len pre zaujímavosť. Lístok zo stanice Pod lesom do Veľkého Slavkova alebo Starého Smokovca stál 50 halierov (ešte si určite pamätáte tie lístky z tvrdého papiera, neskôr potom prišli aj automaty). Opatilo sa cestovať aj s byciklami. Skoro každá stanica bola otvorená, všade sa kúrilo a obzvlášť dobre bolo napr. v Pod lese, kde bola otvorená druhá miestonosť a žiaci z tamojšej ZŠ sa tam učili a robili si úlohy, kým čakali na električku, takže ani dlhšie čakanie nebol problém. Boli tam stoly a lavice, takže deti si tam mohli rozložiť veci a pracovať. Stanice boli otvorené do neskorých večerných hodín. Nebol problém s kúpou lístku ani na stanici ani v električke. Električky premávali oveľa častejšie ako teraz a úplne úžasné bolo, keď ste v zime alebo daždi prišli premrznutí do tak vyhriatej električky, že sa tam od tepla nedalo ani vydržať. Plastové sedadlá ktoré sa tam nachádzali boli tiež horúce a naopak v lete sa cestovalo s otvorenými oknami a niektoré deti sa snažili rukami dotknúť sa konárov ihličnatých stromov, ktoré zasahovali často až blízko trate. Na trati medzi Dolným a Starým Smokovcom sa ozýval piskot náprav, keď električka prechádzala prudkými zákrutami. Na tomto úseku si raz pamätám, že rušňovodič zastavil električku a na chvíľu vystúpil, čudovali sme sa prečo a až neskôr sme si všimli, že zbadal veľký dubák, tak si ho bol zobrať. Aj takéto bolo cestovanie na TEŽ pár rokov dozadu...
skoro celé deväťdesiate roky som prežil medzi koľajnicami. Obaja rodičia pracovali na železnici a touto električkou sme denne cestovali do Vysokých Tatier. Mama bola revízorka, neraz som tak videl trať aj z kabíny strojvodcu.
Len pre zaujímavosť. Lístok zo stanice Pod lesom do Veľkého Slavkova alebo Starého Smokovca stál 50 halierov (ešte si určite pamätáte tie lístky z tvrdého papiera, neskôr potom prišli aj automaty). Opatilo sa cestovať aj s byciklami. Skoro každá stanica bola otvorená, všade sa kúrilo a obzvlášť dobre bolo napr. v Pod lese, kde bola otvorená druhá miestonosť a žiaci z tamojšej ZŠ sa tam učili a robili si úlohy, kým čakali na električku, takže ani dlhšie čakanie nebol problém. Boli tam stoly a lavice, takže deti si tam mohli rozložiť veci a pracovať. Stanice boli otvorené do neskorých večerných hodín. Nebol problém s kúpou lístku ani na stanici ani v električke. Električky premávali oveľa častejšie ako teraz a úplne úžasné bolo, keď ste v zime alebo daždi prišli premrznutí do tak vyhriatej električky, že sa tam od tepla nedalo ani vydržať. Plastové sedadlá ktoré sa tam nachádzali boli tiež horúce a naopak v lete sa cestovalo s otvorenými oknami a niektoré deti sa snažili rukami dotknúť sa konárov ihličnatých stromov, ktoré zasahovali často až blízko trate. Na trati medzi Dolným a Starým Smokovcom sa ozýval piskot náprav, keď električka prechádzala prudkými zákrutami. Na tomto úseku si raz pamätám, že rušňovodič zastavil električku a na chvíľu vystúpil, čudovali sme sa prečo a až neskôr sme si všimli, že zbadal veľký dubák, tak si ho bol zobrať. Aj takéto bolo cestovanie na TEŽ pár rokov dozadu...
To boli časy,ke´zo Štrbského plesa až po Smokovec nebolo z električky vidieť nič ,len hustý les
Pekne! Ale jako maly kluk vzpominam si ze v te dobe prisel jsem k pribuznym do Ceskoslovenska, ted na Slovensko.....Zdravim z Rumunska!
skoro celé deväťdesiate roky som prežil medzi koľajnicami. Obaja rodičia pracovali na železnici a touto električkou sme denne cestovali do Vysokých Tatier. Mama bola revízorka, neraz som tak videl trať aj z kabíny strojvodcu.
Parádne video len škoda, že nemáš zábery z mesta Poprad zaujímalo by ma ako vyzeralo v 1992
Uzasne vidiet na konci videa posledne zabery prejazdu trojcata, pricom je vidiet povodne zamyslane zdvojkolajnenie useku z Popradu. :)
Najkrajšia tatranská električka by mohla aj byt pouzita v mestách