Rímskokatolíckych exorcistov by som nepovažoval za nepotrebných. Niekedy nestačili ani apoštoli. Najmä keď Ježiš hovorí apoštolom, že tohoto zlého ducha nevyženiete, iba ja. To nie je len také glosovanie pred posadnutým. To je územie nepriateľa kde sa vyžaduje pôst, pokora, modlitba, rituál so silou apoštolov a Najsvätejšie Meno Ježiš. To nemôžete len tak od raňajok vztať a ísť vyhnať zlého ducha akokoľvek by som sa topil v bazni Božej. Tam je sila Cirkvi. Najlepšie to dokáže Eucharistia. Letnice. Ovocie Ducha je okrem iného pokoj. Máme ho hlavne prijímať a nie ho hľadať. Duch Svätý sa prejavuje na niektorých miestach Písma ako vietor, ktorý všetko melie, mieša, mixuje. Prejavuje sa aj ako vánok. Neporovnávajte Eliášov vánok, Nikodemov vánok a vietor na mori alebo Sinaj. Glosolália - modlitba hlasov Modlitba hlasov má prirodzenú (psychologickú) i nadprirodzenú (duchovnú) rovinu. Zvláštny prejav reči (cudzia reč, neartikulované zvuky, „iný jazyk“) nie je automaticky charizma. „Zvuk“ pre dospelého človeka nie je tak dôležitý, ako pre dieťa, ktoré „cvičí jazyk“. Dospelý kresťan musí prejsť od zvuku k zmysluplnému obsahu (Ježiš je Logos nielen hlas). Prejav reči však môže byť charizma, ak pochádza zo zážitku s Bohom. Glosolália vyjadruje slobodu Božích dietok a otvára dvere ďalším charizmám (napr. charizme proroctva a poznania). Pri spoločnej modlitbe (nie pri súkromnej) Pavol Apoštol žiadal (azda nie vždy), aby sa glosolália vysvetlili (por. 1 Kor 14, 27). Spoločná modlitba je prínosom obnovy pre svet poznačený individualizmom. Turíce a dar jazykov Pán Ježiš predpovedal, že tí, ktorí uveria „budú hovoriť novými jazykmi“, por. Mk 16, 17-18, na Turíce sa tak stalo (por. Sk 2, 4. 11). Augustín (+430): „Cirkev hovorí všetkými jazykmi, a tak zhromažďuje všetkých ľudí v katolíckosti viery“ (por. Sermones 266). Nešlo však o schopnosť „hovoriť cudzími jazykmi“ v dnešnom zmysle slova. Nepripúšťa to ani samotná udalosť ani biblický text. Reakcie poslucháčov dávajú udalosti vysvetlenie: jedni chápali, iní nechápali; jedni ich obdivovali, iní sa im smiali, že majú vypité. Apoštoli priamo po zoslaní Ducha Svätého hovorili inak, ako predtým či potom (Zenon Ziółkowski). „Novému jazyku“, ktorému ich práve naučil Duch Svätý, porozumeli iba tí, ktorým nebol cudzí jazyk viery a obsah Písma. Charizma uzdravovania Charizma (služba) uzdravovania zasahuje duchovnú i telesnú oblasť človeka (dnes sa v praxi propaguje tzv. holistická medicína, gr. holos - celý). Pán Ježiš sám uzdravoval (por. Lk 13, 10-13; Jn 5, 5-9) a prikázal apoštolom, aby tiež uzdravovali (por. Lk 9, 1-2; Mk 6, 13). Evanjelizácia bola od počiatku spojená s uzdravovaním ako znamením dôveryhodnosti Božieho slova. Božie Slovo je ako meč (por. Múd 18, 15-16; Zjv 19,15), čo oddeľuje od každého zla a pobáda rozhodnúť sa pre Krista. Pán Boh (zvyčajne) dáva uzdravenie svetu cez sviatosti, charizmy a modlitby. Ani jeden spôsob uzdravovania nemožno monopolizovať, hoci sviatosť Eucharistie je sviatosťou uzdravenia „par exellence“. Uzdravenie býva často výsledkom spojenia viacerých spôsobov (v Lurdoch je najviac uzdravení pri požehnaní s Eucharistiou). Uzdravovanie cez charizmy a modlitby môže byť spojené aj s použitím požehnaných predmetov (kríž, zázračná medaila, obraz...). Predmety sa však nemôžu používať poverčivo a magicky. Pri uzdravovaní ide o tajomstvo Lásky. Jeden sa telesne uzdraví, druhý nie. Boh - Láska má dva spôsoby pomoci: - odňať zlo; - dať silu zlo hrdinsky znášať. Nositeľ charizmy uzdravovania Uzdravovanie cez charizmy a modlitby býva spojené so svätým životom nositeľa, napriek tomu, že od neho charizma nezávisí. Jeho duchovnosť by mala obsahovať (Philippe Madre): rozjímanie (načúvanie Duchu); - spoločnú modlitbu; - sviatostný život (spoveď a prijímanie); - duchovné vedenie (s darmi bývajú neraz spojené pokušenia: pýcha, únava, vedomie moci, voluntarizmus, emócie); - lásku k Ježišovi; - spoluúčasť (mať ľudí rád). Výnimočne Boh prejaví svoju moc aj cez ľudí bez duchovného života. Túto nevyspytateľnosť Božích ciest zneužívajú podvodníci k nechutným výstrednostiam (napr. prikazujú ochrnutým, aby vstali). Nositeľ uzdravovania musí mať aj charizmatickú vieru, ktorá nie je totožná s teologickou čnosťou viery. Charizmatická viera je nadprirodzená schopnosť v istej chvíli nepochybne uveriť, čo Boh práve koná (uzdravuje telo - napr. niekomu sa vracia sluch; lieči dušu - napr. niekto zo srdca odpustil; alebo teraz Pán neuzdravuje, čaká). Isté „uverenie“ sa zvyčajne zverejní. Väčšina charizmatických uzdravení sa vyvíja. Ak aj chorý prijme túto vieru, napomôže mu k úplnému vyzdraveniu, ak chorý pochybuje, uzdravenie sa zbrzdí, alebo celkom zastaví a neduh sa môže aj vrátiť (Philippe Madre). Nositeľ uzdravovania môže byť telesne chorý, no Pán cez neho uzdravuje iných, napr. Pavol Apoštol (2 Kor 12, 9), František Assiský (+1226). K najväčším novodobým služobníkom uzdravenia patril kanadský misionár v Dominikánskej republike Emiliano Tardif (1928-1999). A rúhanie a hriech proti Duchu Svätému? Písmo dôrazne varuje pred rúhaním sa Bohu. Hebr 6, 4-6: „Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého, zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku, a potom odpadli, aby sa znova obnovili pokáním, pretože v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech.“ Morálne je nemožné, čiže veľmi ťažké, aby sa obrátili pravým pokáním tí, čo odpadli od viery po toľkých nebeských daroch. Mt 12, 31: „Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí.“ Božie milosrdenstvo nemá hraníc, ale kto - vedome a dobrovoľne - odmieta ľútosťou prijať Božie milosrdenstvo, odmieta odpustenie svojich hriechov. Neodpustiteľnosť hriechu tkvie v dobrovoľnom protibožom zotrvávaní, v aktuálnom odmietaní Božieho milosrdenstva zo strany človeka (por. KKC 1037). Neodpustiteľnosť nikdy nie je zo strany Boha, por. 2 Pt
Haleluja! Chvála! Sláva! Amen!
Pochvalený buď Ježíš Kristus, prosím pán pastor,potrebujem od vás radu,ako sa mám spojiť s vámi? Prosím o pomoc velmi. Sestra Monika
Rímskokatolíckych exorcistov by som nepovažoval za nepotrebných. Niekedy nestačili ani apoštoli. Najmä keď Ježiš hovorí apoštolom, že tohoto zlého ducha nevyženiete, iba ja. To nie je len také glosovanie pred posadnutým. To je územie nepriateľa kde sa vyžaduje pôst, pokora, modlitba, rituál so silou apoštolov a Najsvätejšie Meno Ježiš. To nemôžete len tak od raňajok vztať a ísť vyhnať zlého ducha akokoľvek by som sa topil v bazni Božej. Tam je sila Cirkvi. Najlepšie to dokáže Eucharistia.
Letnice. Ovocie Ducha je okrem iného pokoj. Máme ho hlavne prijímať a nie ho hľadať.
Duch Svätý sa prejavuje na niektorých miestach Písma ako vietor, ktorý všetko melie, mieša, mixuje. Prejavuje sa aj ako vánok. Neporovnávajte Eliášov vánok, Nikodemov vánok a vietor na mori alebo Sinaj.
Glosolália - modlitba hlasov
Modlitba hlasov má prirodzenú (psychologickú) i nadprirodzenú (duchovnú) rovinu. Zvláštny prejav reči (cudzia reč, neartikulované zvuky, „iný jazyk“) nie je automaticky charizma.
„Zvuk“ pre dospelého človeka nie je tak dôležitý, ako pre dieťa, ktoré „cvičí jazyk“. Dospelý kresťan musí prejsť od zvuku k zmysluplnému obsahu (Ježiš je Logos nielen hlas).
Prejav reči však môže byť charizma, ak pochádza zo zážitku s Bohom. Glosolália vyjadruje
slobodu Božích dietok a otvára dvere ďalším charizmám (napr. charizme proroctva a poznania).
Pri spoločnej modlitbe (nie pri súkromnej) Pavol Apoštol žiadal (azda nie vždy), aby sa glosolália vysvetlili (por. 1 Kor 14, 27). Spoločná modlitba je prínosom obnovy pre svet poznačený individualizmom.
Turíce a dar jazykov
Pán Ježiš predpovedal, že tí, ktorí uveria „budú hovoriť novými jazykmi“, por. Mk 16, 17-18, na Turíce sa tak stalo (por. Sk 2, 4. 11). Augustín (+430): „Cirkev hovorí všetkými jazykmi, a tak zhromažďuje všetkých ľudí v katolíckosti viery“ (por. Sermones 266).
Nešlo však o schopnosť „hovoriť cudzími jazykmi“ v dnešnom zmysle slova. Nepripúšťa to
ani samotná udalosť ani biblický text. Reakcie poslucháčov dávajú udalosti vysvetlenie: jedni
chápali, iní nechápali; jedni ich obdivovali, iní sa im smiali, že majú vypité. Apoštoli priamo po zoslaní Ducha Svätého hovorili inak, ako predtým či potom (Zenon Ziółkowski). „Novému jazyku“, ktorému ich práve naučil Duch Svätý, porozumeli iba tí, ktorým nebol cudzí jazyk viery a obsah Písma.
Charizma uzdravovania
Charizma (služba) uzdravovania zasahuje duchovnú i telesnú oblasť človeka (dnes sa v praxi propaguje tzv. holistická medicína, gr. holos - celý). Pán Ježiš sám uzdravoval (por. Lk 13, 10-13; Jn 5, 5-9) a prikázal apoštolom, aby tiež uzdravovali (por. Lk 9, 1-2; Mk 6, 13). Evanjelizácia bola od počiatku spojená s uzdravovaním ako znamením dôveryhodnosti Božieho slova. Božie Slovo je ako meč (por. Múd 18, 15-16; Zjv 19,15), čo oddeľuje od každého zla a pobáda rozhodnúť sa pre Krista.
Pán Boh (zvyčajne) dáva uzdravenie svetu cez sviatosti, charizmy a modlitby. Ani jeden spôsob uzdravovania nemožno monopolizovať, hoci sviatosť Eucharistie je sviatosťou uzdravenia „par exellence“. Uzdravenie býva často výsledkom spojenia viacerých spôsobov (v Lurdoch je
najviac uzdravení pri požehnaní s Eucharistiou). Uzdravovanie cez charizmy a modlitby môže byť spojené aj s použitím požehnaných predmetov (kríž, zázračná medaila, obraz...). Predmety sa však
nemôžu používať poverčivo a magicky.
Pri uzdravovaní ide o tajomstvo Lásky. Jeden sa telesne uzdraví, druhý nie. Boh - Láska má dva spôsoby pomoci: - odňať zlo; - dať silu zlo hrdinsky znášať.
Nositeľ charizmy uzdravovania
Uzdravovanie cez charizmy a modlitby býva spojené so svätým životom nositeľa, napriek tomu, že od neho charizma nezávisí. Jeho duchovnosť by mala obsahovať (Philippe Madre): rozjímanie (načúvanie Duchu); - spoločnú modlitbu; - sviatostný život (spoveď a prijímanie); -
duchovné vedenie (s darmi bývajú neraz spojené pokušenia: pýcha, únava, vedomie moci, voluntarizmus, emócie); - lásku k Ježišovi; - spoluúčasť (mať ľudí rád). Výnimočne Boh prejaví svoju moc aj cez ľudí bez duchovného života. Túto nevyspytateľnosť Božích ciest zneužívajú
podvodníci k nechutným výstrednostiam (napr. prikazujú ochrnutým, aby vstali).
Nositeľ uzdravovania musí mať aj charizmatickú vieru, ktorá nie je totožná s teologickou čnosťou viery. Charizmatická viera je nadprirodzená schopnosť v istej chvíli nepochybne uveriť, čo
Boh práve koná (uzdravuje telo - napr. niekomu sa vracia sluch; lieči dušu - napr. niekto zo srdca odpustil; alebo teraz Pán neuzdravuje, čaká). Isté „uverenie“ sa zvyčajne zverejní. Väčšina charizmatických uzdravení sa vyvíja. Ak aj chorý prijme túto vieru, napomôže mu k úplnému vyzdraveniu, ak chorý pochybuje, uzdravenie sa zbrzdí, alebo celkom zastaví a neduh sa môže aj vrátiť (Philippe Madre).
Nositeľ uzdravovania môže byť telesne chorý, no Pán cez neho uzdravuje iných, napr. Pavol
Apoštol (2 Kor 12, 9), František Assiský (+1226). K najväčším novodobým služobníkom uzdravenia patril kanadský misionár v Dominikánskej republike Emiliano Tardif (1928-1999).
A rúhanie a hriech proti Duchu Svätému?
Písmo dôrazne varuje pred rúhaním sa Bohu. Hebr 6, 4-6: „Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého, zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku, a potom odpadli, aby sa znova obnovili pokáním, pretože v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech.“ Morálne je nemožné, čiže veľmi ťažké, aby sa obrátili pravým pokáním tí, čo odpadli od viery po toľkých nebeských daroch.
Mt 12, 31: „Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí.“ Božie milosrdenstvo nemá hraníc, ale kto - vedome a dobrovoľne - odmieta ľútosťou prijať Božie milosrdenstvo, odmieta odpustenie svojich hriechov. Neodpustiteľnosť hriechu tkvie v dobrovoľnom protibožom zotrvávaní, v aktuálnom odmietaní Božieho milosrdenstva zo strany človeka (por. KKC 1037). Neodpustiteľnosť nikdy nie je zo strany Boha, por. 2 Pt
Požehnana kázeň